Video

Prepis

Každý sa z času na čas cíti osamelý.

Keď si nemáme vedľa koho sadnúť pri obede,

keď sa presťahujeme do nového mesta,

alebo keď na nás nikto nemá čas cez víkend.

Ale v priebehu posledných pár desaťročí sa tento občasný pocit stal chronický (neustály) pre milióny ľudí.

V Spojenom kráľovstve 60% 18 až 34-ročných ľudí tvrdí, že sa často cítia osamelí.

V USA sa 46% z celkového počtu obyvateľov cíti osamelých pravidelne.

Žijeme v dobe, kedy sú ľudia prepojení viac ako kedykoľvek predtým.

Napriek tomu sa nevídaný počet z nás cíti izolovane.

Byť osamelý a byť sám nie je to isté.

Môžeš byť úplne spokojný, keď si sám, a tiež nenávidieť každú sekundu obklopený priateľmi.

Osamelosť je čisto subjektívny, individuálny pocit.

Ak sa cítiš osamelý, si osamelý.

Bežným stereotypom je, že osamelosť sa deje len tým ľuďom, ktorí nevedia ako sa rozprávať s ostatnými,

alebo ako sa medzi nimi správať.

Populačné štúdie však ukázali, že sociálne zručnosti u dospelých v tomto nehrajú žiadnu úlohu.

Osamelosť môže zasiahnuť všetkých: peniaze, sláva, moc, krása, sociálne zručnosti, veľká osobnosť;

Nič ťa nemôže chrániť pred osamelosťou, pretože je tvojou prirodzenou súčasťou.

Osamelosť je súčasť tvojho tela, tak ako hlad.

Vďaka hladu si dávaš pozor na svoje fyzické potreby.

Vďaka osamelosti si dávaš pozor na svoje spoločenské potreby.

Tvoje telo sa stará o tvoje spoločenské potreby,

pretože pred miliónmi rokov to boli skvelé ukazovatele toho, akú šancu máš prežiť.

Prirodzený výber odmeňoval našich predkov za spoluprácu a za vytváranie vzájomných vzťahov.

Naše mozgy rástli a stávali sa čoraz schopnejšie rozpoznávať to, čo si iní mysleli a cítili,

a vytvárať a udržiavať spoločenské väzby.

Byť spoločenský sa stalo našou prirodzenou súčasťou.

Narodil si sa do skupín veľkosti 50 až 150 ľudí, s ktorými si zvyčajne zostával celý svoj života.

Získať dostatok kalórií, bezpečnosť, teplo,

alebo starostlivosť o potomstvo bolo osamote prakticky nemožné.

Byť spolu znamenalo prežitie.

Byť sám znamenalo smrť.

Takže bolo rozhodujúce, že si s ostatnými vychádzal dobre.

Pre tvojich predkov nebolo najväčšou životnou hrozbou byť zožratý levom,

ale nesadnúť si s ostatnými a byť vylúčený zo svojej sociálnej skupiny.

Aby sa tomu predišlo, tvoje telo vymyslelo “sociálnu bolesť”.

Bolesť tohto druhu je evolučné prispôsobenie sa na odmietnutie:

akýsi systém včasného varovania,

ktorý zabezpečuje aby si prestal so správaním, ktoré ťa izoluje.

Tvoji predkovia, ktorí prežívali odmietnutie s väčšou bolesťou,

s väčšou pravdepodobnosťou zmenili svoje správanie, keď boli odmietnutí a tak zostali v kmeňoch,

kým tí, ktorí to neurobili, boli vyhostení a pravdepodobne zomreli.

To je dôvod, prečo odmietnutie bolí.

A ešte viac, prečo je osamelosť taká bolestivá.

Tieto mechanizmy na udržanie spoločenských väzieb fungovali väčšinu našich dejín skvele,

až kým si ľudia nezačali pre seba budovať nový svet.

Epidémia osamelosti, ktorú dnes vidíme, sa začala až v neskorej renesancii.

Západná kultúra sa začala sústreďovať na jednotlivca.

Intelektuáli sa odklonili od kolektivizmu stredoveku

a nová protestantská teológia zdôrazňovala individuálnu zodpovednosť.

Tento trend sa počas priemyselnej revolúcie zrýchľoval.

Ľudia opustili svoje dediny a polia aby pracovali v továrňach.

Spoločenstvá, ktoré existovali celé stáročia, sa začali rozpadať, zatiaľ čo mestá rástli.

Tak ako sa náš svet rýchlo stal moderný, tento trend sa viac a viac zrýchľoval.

Dnes prejdeme obrovské vzdialenosti kvôli novej práci, láske a vzdelaniu

a nechávame našu sociálnu sieť za sebou.

S menej ľuďmi sa stretávame osobne a vídame ich menej často ako v minulosti.

Priemerný počet blízkych priateľov v USA klesol z troch v roku 1985 na dvoch v roku 2011.

Väčšina ľudí spadne do chronickej osamelosti náhodou.

Dosiahneš dospelosť a začneš byť zaneprázdnený prácou,

univerzitou, vzťahom, deťmi a Netflixom. Na všetko proste nie je dostatok času.

Najpohodlnejšie a najjednoduchšie je obetovať čas s priateľmi.

Až sa jedného dňa zobudíš a uvedomíš si, že sa cítiš izolovane;

že túžiš po blízkych vzťahoch.

Ale v dospelosti nájsť blízke vzťahy je ťažké a tak sa osamelosť môže stať chronickou.

Zatiaľ čo ľudia milujú veci ako iPhone a vesmírne lode,

naše telo a myseľ sú viac menej také isté ako pred 50 000 rokmi.

Stále sme biologicky nastavení, aby sme boli spolu.

Veľké štúdie ukázali, že stres, ktorý pochádza z chronickej osamelosti,

patrí medzi najmenej zdravé veci, ktoré ako ľudia môžeme zažiť.

Osamelosť zrýchľuje starnutie, robí rakovinu smrteľnejšou,

Alzheimerova choroba napreduje rýchlejšie, oslabuje tvoj imunitný systém.

Osamelosť je dvakrát tak smrtiaca ako obezita a rovnaká ako fajčenie krabičky cigariet denne.

Najnebezpečnejšie je, že akonáhle sa stane chronickou, môže sa stať sebestačnou.

Fyzická a sociálna bolesť využíva v tvojom mozgu spoločné mechanizmy. Obe vytvárajú pocit ohrozenia,

a tak keď na teba pôsobí sociálna bolesť, vedie to k okamžitému obrannému správaniu.

Keď sa osamelosť stane chronickou, v mozgu to spúšťa pud sebazáchovy.

Začína vidieť nebezpečenstvo a nepriateľstvo všade naokolo.

Ale to nie je všetko.

Niektoré štúdie zistili, že keď si osamelý, tvoj mozog je oveľa citlivejší a reaktívnejší na spoločenské signály,

pričom sa zároveň zhoršuje správnosť ich výkladu.

Venuješ väčšiu pozornosť ostatným,

ale rozumieš im menej.

Časť tvojho mozgu, ktorá rozpoznáva tváre sa akoby pokazí

a pravdepodobnejšie vyhodnotí neutrálne tváre ako nepriateľské,

čo spôsobuje nedôveru voči ostatným.

Osamelosť spôsobuje, že si o zámeroch iných voči nám myslíme to najhoršie.

Kvôli tomuto nepriateľskému vnímaniu sveta sa môžeš stať viac zameraným na seba, aby si sa ochránil,

čo môže spôsobiť, že budeš vyzerať odmeranejšie

nepriateľsky a spoločensky neobratnejšie, než ako v skutočnosti si.

Ak sa osamelosť stala veľkou súčasťou tvojho života,

prvá vec, ktorú môžeš urobiť, je pokúsiť sa rozpoznať začarovaný kruh, v ktorom môžeš byť uväznený.

Zvyčajne to ide takto:

Počiatočný pocit izolácie vedie k pocitu napätia a smútku,

vďaka čomu sa tvoja pozornosť zameriava výlučne na negatívne interakcie s ostatnými.

To spôsobí, že tvoje myšlienky o sebe a ostatných sú negatívnejšie,

čo potom mení tvoje správanie.

Začneš sa vyhýbať spoločenskému styku, čo vedie k väčšiemu pocitu izolácie.

Tento cyklus sa stáva silnejším a je čím ďalej tým ťažšie mu uniknúť.

Osamelosť ťa prinúti si sadnúť ďalej od ostatných v triede,

neodpovedať na telefón, keď ti volajú priatelia,

odmietať pozvania, až kým ťa pozývať prestanú.

Každý z nás má svoj vlastný príbeh; ak sa ním stane, že ťa ľudia odstrkujú,

ostatní si to všimnú a tak sa môže vonkajší svet stať takým, aký si ho predstavuješ.

Často je tento proces pomalý, postupný a trvá roky,

a môže skončiť depresiou a duševným stavom, ktorý bráni kontaktom, aj keď po nich túžiš.

Prvá vec, ktorú môžeš urobiť, aby si sa tomu vyhol je, že prijmeš osamelosť ako úplne normálny pocit

a nič za čo by si sa mal hanbiť.

Doslova každý sa cíti v nejakom bode svojho života osamelý;

je to všeobecná ľudská skúsenosť.

Nemôžeš tento pocit odstrániť alebo ignorovať, až kým zázračne nezmizne,

ale môžeš prijať fakt, že ho cítiš a zbaviť sa jeho príčiny.

Môžeš preskúmať seba samého. Na čo zameriavaš svoju pozornosť?

Skontroluj, či sa výlučne nesústreďuješ na negatívne veci.

Bola táto debata s kolegom naozaj negatívna, alebo v skutočnosti neutrálna či dokonca pozitívna?

Aký bol skutočný obsah tejto interakcie?

Čo povedala tá druhá osoba?

A povedala niečo naozaj zlé, alebo si jej slovám prikladal zlý význam?

Možno tá druhá osoba nereagovala negatívne, ale len jednoducho nemala čas.

Potom tu máme tvoje myšlienky o svete. Očakávaš vopred od ostatných iba to najhoršie?

Vstupuješ do spoločenských situácií s tým, že vieš presne ako to dopadne?

Myslíš si, že ťa ostatní nechcú vo svojej blízkosti?

Snažíš sa vyhnúť zraneniu a nechceš riskovať, že sa pred nimi otvoríš?

A ak je to tak, môžeš sa pokúsiť dať ostatným výhodu pochybnosti?

Dokážeš predpokladať, že nie sú proti tebe?

Dokážeš riskovať otvorenosť a opätovnú zraniteľnosť?

A nakoniec, tvoje správanie.

Vyhýbaš sa príležitostiam byť s ostatnými?

Hľadáš ospravedlnenia na to, aby si mohol odmietnuť pozvania?

Alebo preventívne odpudzuješ ostatných, aby si sa chránil?

Správaš sa tak, akoby ťa niekto napádal?

Naozaj hľadáš nové vzťahy, alebo so svojou situáciou spokojný?

Samozrejme, každá osoba a situácia je jedinečná a odlišná,

a samotné sebapozorovanie nemusí stačiť.

Ak si nedokážeš poradiť sám,

prosím, skús vyhľadať odbornú pomoc. Nie je to známka slabosti, ale odvahy.

Či už sa dívame na osamelosť, ako na čisto osobný problém,

ktorý potrebuje riešenie aby mohol byť človek šťastnejší,

alebo ako na krízu verejného zdravia,

je to niečo, čo si zaslúži viac pozornosti.

Ľudia vybudovali svet, ktorý je úžasný,

no žiadna s tých ligotavých vecí, ktoré sme vytvorili

nedokáže uspokojiť alebo nahradiť našu základnú prirodzenú potrebu spoločenského styku.

Väčšina zvierat dostáva to, čo potrebuje z ich fyzického okolia.

My dostávame to, čo potrebujeme, jeden od druhého,

a musíme na tom stavať náš umelý ľudský svet.

Skúsme niečo spoločne: poďme niekoho dnes kontaktovať,

bez ohľadu na to, či sa cítiš trochu osamelý, alebo chceš urobiť niekoho deň lepším.

Skús napísať kamarátovi, s ktorým si sa nejaký čas nerozprával.

Zavolaj členovi rodiny, ktorý sa ostatným odcudzil.

Pozvi kolegu na kávu,

alebo jednoducho choď niekam, kam sa zvyčajne bojíš ísť alebo sa ti nechce.

Napríklad, choď si zahrať spoločenské hry alebo si choď zašportovať.

Každý je iný, takže ty vieš, čo je pre teba vhodné.

Možno z toho nakoniec nič nebude, a to je v poriadku. Nerob to so žiadnym očakávaním.

Cieľom je jednoducho sa trochu otvoriť;

aby si si precvičil spoločenské “svaly”, aby mohli byť časom silnejšie,

alebo pomôcť ostatným si ich precvičiť.

Chceme odporučiť dve knihy, ktoré sme prečítali pri tvorbe tohto videa.

“Emotional First Aid” od Guya Wincha; kniha, ktorá sa zaoberá tým,

​​okrem iného, ako riešiť osamelosť spôsobom, ktorý považujeme za užitočný a prijateľný.

A “Loneliness: Human Nature and the Need for Social Connection” od Johna Cacioppa a Williama Patricka.

Je to zábavný a vedecký prieskum, prečo prežívame osamelosť na biologickej úrovni,

ako sa šíri v spoločnosti a čo môže veda povedať k tomu, ako z nej uniknúť.

Odkazy na obidve knihy sú uvedené v popise videa.

Ďakujeme za sledovanie. Nezabudnite sa prihlásiť na odber!